Čo sa v žiadnej encyklopédii nedočítate a média vám to neprezradia?

Trápenie so školou

Rodičia ma dali do výberovej triedy s rozšíreným vyučovaním moderných jazykov. V praxi to znamenalo mať do týždňa 5 hodín ruštiny a 2 hodiny angličtiny. S nenávidenou ruštinou a hlavne chlpatými ruskými učiteľkami som mal ťažký život. Až omnoho neskôr, keď som získal licenciu turistického sprievodcu CKM som pochopil, že znalosť akéhokoľvek cudzieho jazyka je neskutočný benefit.

Na základnej škole som bol zakríknutý podpriemerný žiak. Nakoľko osud mal so mnou iné plány, musel v mojom živote nastať k bodu zlomu. A prišiel spolu s koncoročným vysvedčením v šiestej triede, na ktorom mi zasvietili štyri trojky.

Mal som šťastie, že vysvedčenie preberal otec, pretože ja som bol už vtedy v pionierskom tábore. Podarilo sa mi tak vyhnúť jeho prvej explózii hnevu. Neskôr, keď ma prišli s mamou navštíviť do tábora, už mu bolo asi blbé odmeniť ma remeňom pred ostatnými…

Od sedmičky mi však začal tvrdý režim pod nekompromisným, až agresívnym dohľadom môjho otca, ktorý sa nedokázal zmieriť, že jeho potomok pôjde nanajvýš k lopate. Ak by to bolo dnes, stačilo by nahlásiť jeho praktiky v štýle à la Makarenko. Sociálna kurátorka by ma okamžite odňala do ústavnej starostlivosti od toho „tyrana“, ktorého jediným zbožným želaním bolo, aby sa jeho syn riadne učil.

Po skoro dvoch rokoch vojenského režimu, neustáleho spoločného preberania učebnej látky a úmorného večerného skúšania som celý roztrasený napísal na kus papiera otcovi svoje „vyhlásenie samostatnosti“. Keďže som nemal odvahu povedať mu to priamo, spomínanú deklaráciu nezávislosti som mu večer potichu vložil do vrecka nohavíc.

Stálo tam, že si už naďalej neželám, aby sa mi „venoval“ a terorizoval ma nekonečným skúšaním. Ďalej som ho požiadal o pol roka akéhosi „prímeria“. Teda času, v rámci ktorého som mu sľúbil dokázať, že všetko už zvládnem sám. Na druhý deň prišiel za mnou a  stručne mi oznámil, že mám pol roka. Ďalšie vysvedčenie už bolo s vyznamenaním. A už nikdy som s učením problém nemal, lebo on ma naučil to hlavné – spôsob ako sa učiť.

Prvé dotyky s realitou

Počas strednej školy som každé leto mesiac brigádoval, čím som získaval skúsenosti, ktoré sa mi hodili v ďalšom profesionálnom živote. Ako 15 ročný som už zarezával  v podniku Tesla prijímače.  S prvou výplatou v sume 807.- Kčs (čistá ruka) prišlo aj rozhodnutie, že po skočení gymnázia pôjdem na Elektrotechnickú fakultu.

Na strednú školu mám tie najlepšie spomienky. Boli sme veľmi dobrá partia. S matematikou a fyzikou som problémy nemal, chodil som aj na olympiády, čomu sa môj otec v duchu asi veľmi čudoval. Skončil som na samé. A tak som prešiel ulicu na druhú stranu a začal život vysokoškoláka.

„Vojna není kojná!“

Ako čerstvý inžinier som čiastočne splatil dlh spoločnosti absolvovaním základnej vojenskej služby, kde som to s prispením boha vojny dotiahol až na dôstojnícku hodnosť. A to napriek tomu, že som skoro každý rozkaz nadriadeného ofrflal a spravil si všetko po svojom.

Za všetko hovorí záver posudku po ukončení ZVS – „Dobré veliteľské návyky, ale diskutuje o rozkazoch veliteľa“. Táto konštruktívna oponentúra sa so mnou tiahne celý život. Ja naozaj nemôžem za to, že nemám rád hlúposti a hlupákov! Chcem veci robiť tak, aby to malo zmysel. A za to sa tvrdo platí. Nie len v Československej ľudovej armáde… Okrem poškodených obličiek som si z vojny odniesol aj množstvo sociálnych skúseností, ktoré nikoho na žiadnych kurzoch nenaučia. Aj keď sú moje spomienky väčšinou negatívne, napriek tomu som zástancom obnovenia prezenčnej služby. Školská dochádzka a mnohokrát ani rodina dnes nedokážu  mladého človeka pripraviť na realitu života. A to hlavné, v minulosti sme sa pri obrane vlasti tiež spoliehali na spojencov a podpísaný zdrap papiera. A ako to dopadlo?

Vytúžená robota

Po vyzlečení uniformy (ktorá mi vraj pristala) a dvojročných bojoch so straníckym vedením v rozhlase,  som konečne usadol za veľký mixážny pult, ktorý bol mojim vytúženým profesným cieľom.

Bol som odhodlaný zostať tam prinajmenšom do dôchodku, alebo za ním umrieť. Len málo ľudí malo to šťastie, že sa mohlo učiť od naozajstných majstrov svojho remesla. A nie každému sa  pošťastilo vniknúť do tajných zákutí nahrávania jednotlivých žánrov.

Začal som v tzv. vážnej hudbe, ktorá zahrňovala aj ľudovú hudbu a dychovku. Priznám sa, že veľkú dychovku som robil nerád, absolútne to nebol môj „šialok“ kávy, akoby povedala Darinka Rolincová.

Ale bol som šťastný, keď sa mi podarilo dobre nahrať symfonický orchester, alebo nejakú tú „komorinu“. To mi dalo neoceniteľné know-how ako najvernejšie akusticky snímať jednotlivé nástroje alebo hudobné sekcie.

Mňa to však ťahalo do bigbítu. A neskôr sa aj zadarilo. Okrem povinného nahrávania Tanečného orchestra slovenského rozhlasu, kde sa mi úžasne hodili predchádzajúce skúsenosti z klasiky, som sa  konečne dostal aj k jazzu a populárnej hudbe. Tieto, možno už zabudnuté nahrávky sa sporadicky vyskytnú vo vysielaní a mňa veľmi teší, že majú stále náležitý ohlas zo strany pamätníkov.

Táto dekáda bola v profesionálnom živote asi tá najchrumkavejšia. Veľa som sa učil, veľa som tvoril, profesionálne som rýchlo rástol a samotnú prácu som bral ako žitie svojho sna. Budúcnosť v hudobnom biznise sa mi otvárala.

Nikdy sa nemôže dariť na všetkých frontoch. Môj osobný život bol v troskách – rozvod, súdy o zverenie syna mi na celkovej kondícii nepridávali. Nerád spomínam na toto obdobie, keď ma odtrhli od vlastného dieťaťa. V tom čase som bol skutočne na kolenách a mal som pocit, že všetko okrem práce sa zrútilo. Bol som na najlepšej ceste do obrovských problémov…

Ale včas som sa spamätal, lebo som si uvedomil, že syn potrebuje silného otca a nie uplakanú trosku.