Zdravím vás milí priatelia!

Mesiac máj si ukrajuje jeden upršaný deň za dňom a ja mám pre vás (možno) dobrú správu. Toto bude zrejme na nejaký čas posledný blog. Budúci týždeň by som sa pokúsil o prvé zašušlané video. Už tretí deň trénujem s novými zubami, ktorým za socíku prischla prezývka „štátne“. Zrejme preto, lebo ich tí hnusní komunisti platili obyvateľstvu zo zdravotného poistenia. Ešte že sú preč a máme tu tých dobroprajných kapitalistov, ktorí mi vo svojej veľkodušnosti dovolili si zaplatiť z vlastného vrecka rovný liter! Uvidím koľko sa mi podarí vytlačiť z poisťovne, keďže je môj dentista nezmluvný. Držte mi palce v tréningu, ktorý mi veľmi nejde a podobá sa skôr ako stelesnenie zúfalstva a bezmoci.

Ale poďme sa pozrieť, čo tieklo tento týždeň slovenskými mediálnymi tokmi a potokmi. Ak pominieme bohapustú a zúfalo neinvenčnú propagandu týkajúcu sa konfliktu na východ od nás, tak sa isto zhodneme, že udalosťou číslo jeden bolo hlasovanie v národnej rade o tom, či si pôjde pán expremiér užiť pohostinstvo štátu do väzobnej cely. O tom, že sa jedná čisto o politický proces, netreba už nijako zvlášť vysvetľovať. Dokonca aj morské hviezdice so svojim jednoduchým nervovým systémom už tieto súvislosti dávno pochopili a ak by mohli, tak by k tomu usporiadali aj tlačovku. Na druhej strane väčšina koaličných poslancov poskytla celému svetu dôkaz, že ich nervová sústava (úmyselne nepíšem o mozgovej činnosti, lebo o nej nie sú žiadne vedecké dôkazy čekanovského typu) sa nachádza v štádiu vývinu hlboko pod hviezdicami. Nepriamo to poskytuje podporu môjho statusu o dvojbunkových, resp. jednobunkových živočíchoch.

Poslanci NRSR nepredvádzajú v pléne nejakú zmysluplnú činnosť, je to čisto len zákerný politický boj. Časť koalície, ktorá ešte dokáže rozoznať svetlo od tmy, je úplne uzrozumená s faktom, že odpočítavanie začalo dňom ich nástupu do poslaneckých lavíc. Preto sa snažia nájsť si cestičky na ďalšie budúce prežitie. Ale aj tí, ktorí sú presvedčení, že všetko ide podľa plánu a krajine sa darí ako nikdy, si pre istotu vytvárajú záložné plány a pletú laná záchranných padákov, aby ich pristátie bolo čo najmäkšie. Vidieť to podľa toho, akým spôsobom sa narába s verejnými financiami. Takú rabovačku ešte Slovensko doteraz nezažilo a že ich zažilo požehnane!

Priznám sa, že hlasovanie o zbavení imunity expremiéra prekvapilo mnohých. Dokonca sa nemôžem ubrániť dojmu, že aj toto bolo dohodnuté. Ale musím pripustiť, že aj náhody sa dejú. A tak sa stalo, že dve poslankyne za najantikorupčejšie zoskupenie všetkých čias vo vesmíre a okolí, sa rozhodli zahlasovať podľa svojho vedomia a svedomia.

Inak len tak na okraj v poslaneckom sľube sa nikde nehovorí o vedomí (veď väčšina ich je aj tak v stave bezvedomia) a už vôbec nie o svedomí. Veď pri absencii svedomia, o čom som skalopevne presvedčený, by mnohí nemohli svoj mandát vykonávať :-).

Sľub je veľmi jednoduchý:

„Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“

Viem, po prečítaní tohto sľubu, ste sa aj vy zamysleli nad tým, či činnosť a postoje niektorých zvolených nie sú v rozpore s týmto sľubom. Odpoveď je jednoduchá: Áno, veď preto sú tam! Ale, kde niet žalobcu, niet ani sudcu. Nemusíme sa opierať iba o tú nešťastnú vazalskú zmluvu, ale skoro každý výstup z NRSR je minimálne diskutabilný. Čo by na diskusiu nemalo byť, to sú osobnosti (ak vôbec môžem použiť to označenie) jednotlivých poslancov.

Po tom ako Kočnerov raňajkový spolustolovník teatrálne odobral predvolebné označenie OĽANO ako najsilnejšej antikorupčnej strany a Gaťkó Romániková obvinila dve poslankyne, za to, že hlasovali podľa svojho vlastného názoru, začala sa tu (teda od hviezdic vyššie) natískať neodbytná otázka:

Na čo sú nám poslanci?

Lebo ak má poslanec hlasovať v súlade s nariadením svojho straníckeho šéfa, tak tam ani nemusí byť. Stačí elektronicky spriahnuť hlasovacie zariadenia pod jedno tlačítko a je vybavené. Okrem rýchlosti pri jednaniach by sa ušetrilo na poslaneckých platoch, platoch ich asistentov, dokonca ani budova parlamentu by nemusela existovať. Celé by to mohli riadiť stranícki šéfovia, z domu v trenírkach. Niektorí z Floridy od bazéna, iný zo svojho austrálskeho ranču, nakoniec pri dobrej wifine dokonca aj s väzobnej cely.

Preto navrhujem, zrušme celý parlament! Po nedávnych vyjadreniach z koaličných kuloárov sme sa konečne presvedčili, že je úplne zbytočný! Pri stave súčasnej techniky a elektronizácie spoločnosti (dokonca na to máme aj ministerstvo riadené skutočným mozgovým trustom) nie je potrebné, aby boli hlasovacie automaty obsadzované živou silou. Všetko sa dá zjednodušiť a ušetrené ľudské zdroje môžu ísť pracovať napríklad do živočíšnej výroby.

Veď medzi našimi ovečkami sú veľmi žiadaní…

Peknú nedeľu vám praje

Váš

Juraj